obida, -y f.; k obiděti
1. potupa, hanobení, urážení: položili sú mě v obidu sobě ŽaltKlem 87,9 (u mirzkost ~GlosMuz, ~Wittb, ~Pod, BiblLit, ~Praž, u břidkost ŽaltKap, v ohavenstvie BiblOl, v ohavnost ~Pad) posuerunt me abominationem sibi; dadieť jej [Krista] na obyedu (m. obidu) a na bičovánie a na křižovánie EvRajhr 110b (Mt 20,19: na posmievanie ~Víd, ~Ol, pod. BiblLit, ~Pad, ~Praž, k tryzňování EvZimn, BiblDrážď, ku pošpílení EvBeneš, aby jím pošpíleli ~Praž, aby jím klamali BiblOl) ad illudendum; byl li který apoštol s ním [Kristem], ješto tu obydu činili nad ním AnsVít 49b uráželi ho, tupili; obprobrium vobida, querimonia požalova KlarGlosA 1435 (De moribus); ad illudendum na posmievanie, na smiech, na obiedu (m. obidu) MamUKF 86a; ║ položen jest [Ježíš] tuto v obidu a na vskřiešenie mnohých v Židovství EvSeit 140b (L 2,34: na spadenie ~Zimn, BiblDrážď, ~Ol, na padení EvOl, pod. ~Beneš, v biedu ~Rajhr, v spád ~Praž, ku pádu BiblLit, ~Pad, pod. ~Praž) in ruinam k záhubě, k pádu
2. jm. osob.: Obida Svoboda 49
Ad 1: za lat. abominatio stč. též ohyzda; za illudere též posměch, rúhanie; za opprobrium též hanba, hyžďenie, pohaněnie, potupa, rúhota, úkora. – V dokladu z EvSeit 140b nelze vyloučit omyl m. u biedu